PhDr. Milica Majeriková-Molitoris, PhD.

V polovici marca tohto roku vydala Národná banka Poľska (Narodowy Bank Polski – NBP) zberateľskú mincu s podobizňou Jozefa Kuraša „Ogňa“ a nápisom „Konali správne“. Nebolo by na tom nič zvláštne, každý národ sa predsa sebe vlastným spôsobom snaží uctiť si osobnosti, ktoré považuje za nasledovaniahodné. Avšak v tomto prípade je záležitosť značne rozporuplná. Józef Kuraś „Ogień“ má totiž na rukách krv mnohých Slovákov zo Spiša a Oravy, ktorí sa spoločne s územím ocitli po skončení druhej svetovej vojny v Poľsku, ako aj mnohých Židov, ktorí prežili útrapy koncentračných táborov, no neprežili vyčíňanie jeho žoldnierov i stoviek ďalších civilov, vrátane žien a detí, ktorých pod rúškom domnelého „protikomunistického odboja“ vraždil, ponižoval, týral, okrádal, či vyháňal zo svojich domovov.

Nechajme však prehovoriť pamätníkov a archívne dokumenty. Dňa 24. januára 1946 si „Ogień“ do svojho denníka zapísal „Tribš – mlyn 1 zabitý 1 ranený, usilovali sa chytiť zbraň, zobrali sme im „parabelum“, dubeltovku, 6 ošípaných, 2 kone, slaninu“. Takto lakonicky opísal vraždu mlynára Pavla Bizuba z Tribša (poľ. Trybsz), ktorý počas vojny spolupracoval s odbojom ako kuriér a previedol cez hranicu množstvo prenasledovaných Slovákov, Židov, Poliakov, medzi inými aj manželku a dcéru poľského exilového premiéra Władysława Sikorského. Jediným jeho previnením bolo, že otvorene prezentoval svoje slovenské národné povedomie a nechcel dobrovoľne odovzdať banditom svoj majetok. Počas tohto prepadu postrelili aj jeho syna Jakuba a vykradli celé hospodárstvo, takže pozostalí ostali uprostred zimy fakticky bez jedla a prostriedkov. Tomuto incidentu sa bezmocne prizeralo viacero mužov i žien, ktorí čakali na pomleté obilie, pričom boli častovaní protislovenskými nadávkami.

Nebol to ale prvý prípad rabovania, šikanovania a fyzického násilia voči slovenskému obyvateľstvu. Od mája 1945 do februára 1947, kedy ozbrojená skupina pod vedením „Ogňa“ plienila územia severného Spiša a hornej Oravy, ich bolo zaznamenaných takmer 140. Jeden z najtragickejších mal svoje miesto v noci z 15. na 16. apríla 1946, keď vo večerných hodinách vtrhlo do obce Nová Belá (poľ. Nowa Biała) asi 70 ozbrojených ogňových mužov, ktorí podľa vopred pripraveného zoznamu začali rabovať miestne obyvateľstvo. Ich cieľom boli gazdovstvá slovenských roľníkov, odkiaľ pod vyhrážkami a za použitia fyzického násilia brali takmer celý ich majetok, prakticky všetko, čo týchto ľudí živilo – dobytok, obilie určené na siatie i na chlieb, plátno natkané počas zimy, šatstvo, jedlo a dokonca aj čerstvo nadojené mlieko od kráv pre deti. Nakradnuté veci nakladali na vozy, ktoré tiež ukradli a do vozov zapriahali ukradnuté novobeľské kone. Okrem odcudzených vecí odviedli so sebou aj štyroch otcov rodín Jána Ščureka, Jána Kraka, Jozefa Chalúpku a Jána Lapšanského. Ďalším dvom Slovákom na zozname, Františkovi Brodovskému a Dominikovi Kaľatovi, sa podarilo zachrániť útekom do Československa. Bola jar, čas sejby, no obilia nebolo ani na siatie, ani na chlieb. Manželky ostali bez mužov, siroty bez otcov, bez chleba, bez mlieka. A len vďaka pomoci dobrých ľudí sa im podarilo situáciu ako-tak zvládnuť. Strach a bolesť však ostávali, keďže o osude štyroch odvlečených otcov rodín nikto nič konkrétne nevedel. Až po vyše roku, po udelení amnestie, sa ponúkol jeden z ogňových ľudí, že im za úplatok (!) ukáže miesto, kde sú obete pohodené. Zohavené mŕtve telá boli nad obcou Ostrowsko, pod vrchom Turbacz, v spoločnom plytkom hrobe, ktoré si obete museli sami vopred vykopať. S veľkými ťažkosťami, keďže sa voz s mŕtvolami dvakrát prevrátil, boli dovezené na cintorín v Novej Belej, kde boli za veľkého smútku, hlaholu novobeľských zvonov i zvonov v okolitých spišských obciach a veľkej účasti Novobeľanov i ďalších Spišiakov, dôstojne pochovaní.

V máji 1946 Kurašova ozbrojená skupina niekoľkokrát prepadla obce Krempachy a Fridman (poľ. Frydman), kde skonfiškovali kone a dobytok a tiež obec Novú Belú, kde ukradli plátno, jedlo i oblečenie. Dňa 28. mája 1946 o jedenástej hodine v noci došlo do Fridmanu asi sto ozbrojených mužov, ktorí obsadili obec a úplne vydrancovali dvoch tamojších Slovákov – Jozefa Brinčku a Andreja Organiščáka. Zobrali im všetko šatstvo, obuv, peniaze, vkladné knižky, potraviny, kone, ošípané a dopravné prostriedky, na ktorých ukradnuté veci odviezli. Andreja Organiščáka surovo zbili pažbami pušiek. O tri dni neskôr postihla obec Fridman ešte väčšia pohroma. Približne stodvadsať mužov úplne vykradlo deväť tamojších slovenských roľníkov. Zobrali im všetko šatstvo, obuv, potraviny, ošípané, kravy a kone. Všetkých, vrátane rodinných príslušníkov, teda i ženy, nemilosrdne zbili pažbami pušiek, za doprovodu xenofóbnych protislovenských nadávok. U Pavlíka, ktorého zbili tak, že sa nemohol niekoľko týždňov ani pohnúť, sa jasne vyslovili: „Ste obžalovaný, že ste Slovák, pre ktorú príčinu máme nariadené Vás úplne zničiť“. Ďalší dvaja Slováci – Jakub Bednár a Ján Prelich – boli odsúdení na trest smrti, ale podarilo sa im zachrániť si život útekom do Československa. V júli 1946 boli opäť prepadnuté obce Nedeca (poľ. Niedzica), Fridman a Nová Belá na Spiši, pričom bolo tamojšie slovenské obyvateľstvo úplne vykradnuté a Horná Zubrica (poľ. Zubrzyca Górna) na Orave, kde bolo viacero slovenských rodín orabovaných o šatstvo, dobytok, kone i hotovosť. V septembri až decembri 1946 bolo opäť okradnuté slovenské obyvateľstvo obcí Fridman, Kacvín (poľ. Kacwin), Nižné Lapše (poľ. Łapsze Niżne), Nedeca, Lapšanka (poľ. Łapszanka), Horná Lipnica (poľ. Lipnica Mała), Posrnie (poľ. Podsarnie), Pekelník (poľ. Piekelnik) a Podvlk (poľ. Podwilk). Dňa 12. novembra 1946 ogňova banda zastrelila poľského učiteľa v Kacvíne Františka Madeju za spoluprácu so Slovákmi, ktorá spočívala v tom, že si od slovenského hospodára kupoval tovar. Ešte v ten istý deň vyrabovali a zavraždili otca šiestich detí Michala Kužeľa z Nedece.

Koncom roku 1946 prenikli tieto ozbrojené skupiny aj na územie Československa. Dňa 25. októbra vpadli na slovenskú stranu, kde ukradli 6 kráv, 2 kone a 1 ošípanú. V tom istom mesiaci napadli stanicu colnej stráže i stanicu Národnej bezpečnosti (NB) v Zuberci, odkiaľ ukradli zbrane, oblečenie a písacie stroje. V novembri napadli obec Pribylina, kde vyrabovali miestny obchod a prepadli stanicu NB. V decembri 1946 cca 30 poľských ozbrojencov vpadlo do obce Zábiedovo, kde taktiež vyrabovali miestny obchod a roľníkom ukradli 13 kráv, kone, oblečenie a iné veci. Začiatkom decembra prepadli obec Granastov a v tom istom mesiaci opäť podnikli výpravu na Slovensko, kde ukradli 7 kráv a 3 kone.

Okrem týchto lúpežných prepadov posielal Kuraś v mene neexistujúcej Krajinskej armády (Armia Krajowa – AK) Slovákom rozkazy na vysídlenie z rodných obcí za akúsi údajnú „spoluprácu so Slovenskom“, pričom nesplnenie tohto príkazu malo byť potrestané smrťou. Tieto príkazy pečiatkoval pečiatkou AK, ktorú ukradol. AK bola totiž ešte v januári 1945 oficiálne rozpustená a svojho času Kuraša dokonca odsúdila na trest smrti. Kvôli tomu miestni Slováci dlhú dobu pripisovali Kurašove útoky neoprávnene AK. V auguste 1946 napríklad doručili vyššie spomínané rozhodnutie o vysídlení Štefánii Tiborovej a Veronike Šoltýsovej z Jurgova (poľ. Jurgów). Jednalo sa pritom o dve ženy, ktoré museli opustiť malé deti, pričom „s politikou sotva majú čo spoločného, len sa otvorene hlásia za Slovákov“.

Popri tom všetkom Kuraś za necelé dva roky uložil na spišsko-oravské obce takmer 120 kontribúcií. Súčasťou tohto aktu bol výhražný list, v ktorom ten kto mal byť prepadnutý bol pod hrozbou úplného zničenia a vypálenia vyzvaný, aby na presne určené miesto v stanovenú dobu priniesol vysokú sumu peňazí. Kontribúcie boli uvaľované aj na celé obce. Len v júli 1946 Kuraś uložil kontribúciu 200 000 zł. na obec Čierna Hora (poľ. Czarna Góra), 300 000 zł. s proviantom na Tribš, 400 000 a 200 000 zł. na Jurgov, 300 000 zł. na Krempachy, 110 000 zł. na Repiská (poľ. Rzepiska) a 200 000 zł. na Novú Belú. Okrem peňazí žiadal tiež šatstvo, dobytok, masť, slaninu a iné potraviny. Slováci sa týmto dostávali do neriešiteľnej situácie: ak mali z čoho a zaplatili, boli stíhaní poľskou bezpečnosťou za pomoc protikomunistickému odboju, ak nezaplatili hrozila im strata majetku a smrť zo strany Kuraša.

Podľa správy, ktorú podal v mene Oslobodzovacieho výboru pre Spiš a Oravu v USA Jozef Maťašovský bolo do 10. septembra 1946 zavraždených štrnásť Slovákov, niekoľko sto ťažko stýraných, väznených a okolo 6 000 utečencov. Okrem toho zistil, že takmer každá obec bola vydrancovaná a niektoré aj viackrát, pričom Slovákom odcudzili vyše sedemsto kráv, dvesto koní, štyristo ošípaných, dvesto oviec, veľké množstvo šiat, obuvi a potravín. V správe sa uvádza: „Proti slovenskému obyvateľstvu vystúpila ilegálna Krajowa Armija, partizánska skupina Błyskawica, ktorej velí istý Ogień, ktorá pod trestom smrti vypovedáva Slovákov z tohto územia. Od obcí a jednotlivcov žiadajú pod tými istými vyhrážkami, ako aj vyhrážkou vypálenia, veľké peňažné sumy od sto až do štyristotisíc poľských złotych.“ Podobné záznamy sa nachádzajú v rezolúcii Miestneho združenia SVOJPOVu v Kežmarku z 29. augusta 1946 „okrem prenasledovania poľských úradných orgánov, začínajú náš ľud prenasledovať ilegálne poľské organizácie partizánske „Błyskawica“, ktorým velí istý „Ogień“. Naši ľudia pre svoje národné presvedčenie dostávajú od nich výpovedné dekréty z územia Poľska pod trestom smrti, alebo pod tým istým trestom a z toho istého dôvodu, žiadajú sa od nich pokuty 500 dolárov, 100 alebo 150 000 poľských zlotých“. Tieto fakty potvrdil aj syn jedného zo zavraždených Slovákov z Novej Belej František Ščurek: „z organizovaných poľských bánd, ktoré sa zdržiavali poblíž hraníc, bola to smutne známa banda Ogień. Tá najviac ohrozovala obyvateľstvo a vykonávala časté vpády, rabovačky, ale aj vraždy… Materiálne a finančné prostriedky si zadovažovala rabovaním a uvalením vysokých daní výlučne na tých roľníkov, ktorí verejne prejavovali svoje slovenské povedomie… Ogień na severnom Spiši vyčíňal, šíril strach a hrôzu, vraždil, a tým upozorňoval obyvateľstvo na to, že na Podhalí, do ktorého regiónu Poliaci začleňujú horný Spiš a Oravu, je jediným pánom on, a že tu žijú iba Poliaci… Gradácia vysťahovalectva zo Spiša nastala najmä v roku 1946, kedy vrcholilo vyčíňanie ogňovej bandy“.

Pred terorom, ktorý bol po skončení druhej svetovej vojny rozpútaný v obciach severného Spiša a Oravy ušlo do Československa viac ako šesťtisíc ľudí, teda takmer 1/5 obyvateľstva.

Tieto prípady násilia voči Slovákom na Spiši a Orave nemožno ukryť pod hlavičku „protikomunistického odboja“, a preto bývajú ospravedlňované tým, že „na okupovaných územiach Spiša a Oravy… bojoval s okupantom na Spiši a Orave“, prípadne, že bojoval „za spravodlivú hranicu“, či ako sa najnovšie dozvedáme zo stránky NBP „proti Slovákom, ktorí boli za pričlenenie poľských častí Spiša a Oravy k slovenskému štátu“. Tu však treba zdôrazniť, že protislovenské akcie sa odohrávali po 20. máji 1945, kedy bola podpisom protokolu v Trstenej navrátená na Spiši a Orave predmníchovská hranica a žiadny „slovenský štát“ ani domnelé „okupované územia“ neexistovali, nehovoriac o tom, že boli zaznamenané prípady rabovania aj na území Československa. Násilie bolo pritom páchané na autochtónnom slovenskom obyvateľstve, ktoré nijako nemožno považovať za „okupantov“. Toto obyvateľstvo nemožno tiež viniť za rozpútanie druhej svetovej vojny a ani za napadnutie Poľska. Naopak medzi zavraždenými a prepadnutými Slovákmi sa nachádzali viacerí, ktorí v septembri 1939 narukovali do poľskej armády alebo sa zúčastnili odboja. To, že sa otvorene hlásili k svojej slovenskej národnosti predsa nemôže byť ospravedlnením takýchto brutálnych činov.

Obeťami ozbrojenej skupiny pod vedením Kuraša sa pritom nestali len Slováci, ale aj množstvo Poliakov a Židov, ktorí po hrôzach prežitých počas vojny chceli nájsť lepší život či už v samotnom Poľsku alebo častejšie za jeho hranicami. Ani tieto tragické prípady nemožno vtesnať do tézy o „protikomunistickom odboji“. Z 340 obetí zaevidovaných v archíve IPN, pričom treba podotknúť, že nie všetky prípady sú zaevidované, bola takmer polovica – až 162 – civilov.

Proti zberateľskej minci s podobizňou Jozefa Kuraša „Ogňa“ a nápisom „Konali správne“ už otvoreným listom protestovali židovskí intelektuáli, ktorí zdôraznili, že tisíce Poliakov počas vojny a po nej konalo správne, no Józef Kuraś „Ogień“ medzi nich nepatrí. Protestný hlas zaznel aj vo vyhlásení generálneho tajomníka Spolku Slovákov v Poľsku Ľudomíra Molitorisa, ktorý vyzval predsedu NBP, aby ukončil predaj týchto mincí a zriadil fond na odškodnenie jeho obetí. Ozvali sa tiež členovia rodín vojakov AK združení v Nezávislom svetovom zväze vojakov Krajinskej armády, ktorí sa pýtajú, či obesenie ženy v ôsmom mesiaci tehotenstva, násilnosti, privlastňovanie majetku, nakladanie kontribúcií pod hrozbou trestu smrti, používanie teroru, trestanie Poliakov za pomoc Židom, zabíjanie nevinného civilného obyvateľstva – Poliakov, Židov a Slovákov je hodné pomenovania „Konali správne“? Hlas zaznel i z radov odbornej verejnosti, keď vyhlásenie vydali historici Spišského dejepisného spolku, ktorí sa domnievajú, že „takéto konanie nemožno považovať za správne a glorifikácia Jozefa Kuraša, ktorý má na rukách krv množstva nevinných obetí a propagácia jeho činov môže mať v konečnom dôsledku za následok eskaláciu napätia a šírenie nenávisti, čo iste nie je v záujme dobrého spolužitia rôznych etník na mnohonárodnostnom Spiši, akým vždy tento región bol.“

A zatiaľ, čo odborníci i potomkovia obetí bijú na poplach, NBP naďalej predáva pamätnú mincu s portrétom človeka, ktorý má na rukách krv mnohých nevinných obetí, pričom navyše sugeruje, že takéto konanie je správne. V tomto prípade však už nejde len o obyčajnú mincu, ale je potrebné sa vážne zamyslieť nad tým, aká budúcnosť nás čaká, ak naša spoločnosť bude produkovať a ochotná tolerovať vytváranie mýtov a oslavovať činy, ktoré sú založené na etnickej nenávisti, svojvôli a bezbrehom násilí?