PhDr. Milica Majeriková-Molitoris, PhD.

Tak znejú úvodné slová nostalgickej poľskojazyčnej piesne s clivou melódiou, ktorá za necelých 150 rokov svojej existencie už takmer zľudovela. Bola som však veľmi prekvapená, keď svojho času na Slovensku odo mňa žiadali, aby som sa pri jej znení postavila do pozoru, lebo vraj ide o akúsi „goralskú hymnu“. Ešte väčšie bolo moje prekvapenie, keď som ju objavila v úvode istej publikácie o goraloch na Orave a skutočné ohromenie vo mne vyvolal pokus objasniť na prvej strofe tejto poľskej básne „transkripciu goralského nárečia“.

De gustibus non est disputandum…, avšak toto dielo nemá s obyvateľmi slovensko-poľského pohraničia, a ani s ich nárečím, vôbec nič spoločné. Autorom básne, s pôvodným názvom Dla chleba, je krakovský ľavicový spisovateľ a publicista Michał Bałucki (1837 – 1901), ktorý sa v šesťdesiatych rokoch 19. storočia angažoval v hnutí krajných revolucionárov, tzv. „červených“. Tí sa usilovali, v podstate o to isté, čo urobili neskôr komunisti, o vyvolanie povstania a zavedenie radikálnych sociálnych reforiem ako napríklad zabratie majetkov bez odškodnenia vlastníkov a podobne. Za túto svoju činnosť bol zatknutý a strávil v krakovskom väzení sv. Michala takmer rok.

Autorom textu je poľský básnik Michał Bałucki (1837 – 1901)

Práve tu sa stretol s istým goralom z Chochołowa, zatknutým za žobranie a tuláctvo, a práve z ľútosti nad ním napísal spomínanú báseň, ktorá v tlačenej podobe uzrela prvýkrát svetlo sveta v Tygodniku Ilustrowanom z 3. marca 1866.

Tklivý umelecký výtvor so silným sociálnym podtextom sa ešte za života i po predčasnej smrti Michała Bałuckého, ktorý zišiel z tohto sveta vlastnou rukou, dočkal viacerých hudobných spracovaní. V roku 1880 napísal hudbu k veršom Dla chleba Paweł Nowoczek, avšak táto kompozícia sa líši od v súčasnosti spievanej verzie. Rovnako je odlišné aj neskoršie zhudobnenie diela, či už Zygmuntom Zarembom alebo Michałom Świerzyńskim. Dnešnej hudobnej variácii sa najviac približuje skladba Władysława Krogulskiego, ktorú vydal okolo roku 1905 vo Varšave, avšak s poznámkou „melodya ludowa“.

Otázka kto zložil hudbu k v súčasnosti spievanej verzii textu poľského básnika, ostáva dodnes tak trochu záhadou. Poodhaliť by ju mohlo bližšie preskúmanie románskych náboženských piesní, keďže so samotnou melódiou sa možno stretnúť vo Francúzsku, Španielsku, Portugalsku a dokonca i v Brazílii, kde je tradovaná ako náboženská pieseň, ktorá býva reprodukovaná vždy na Veľký piatok.

V Poľsku bola melódia prvýkrát zaznamenaná v roku 1896 v druhej časti spevníka Nasze hasło, vydaného v Tarnove pre poľskú mládež, tentokrát pod názvom Za chlebem a bez udania autorov.

O spopularizovanie piesne ako celku pod názvom Góralu, czy ci nie żal sa zaslúžil hudobný skladateľ Władysław Żeleński (1837 – 1921), ktorému niekedy býva pripisované aj autorstvo hudby a vo veľkej miere taktiež ďalšie umelecké telesá ako Państwowy Zespół Ludowy Pieśni i Tańca „Śląsk“, ktorý pieseň v päťdesiatych rokoch minulého storočia zahrnul do svojho repertoáru, či Poľský rozhlas, ktorého zbor ju nahral o desaťročie neskôr, pričom v priebehu poslednej tretiny dvadsiateho storočia urobil ešte niekoľko jej verzií.

Na Slovensko sa následne pieseň dostáva zhruba pred polstoročím pod názvom Góralu, czy ci nie żal a s melódiou znejúcou dodnes v románskojazyčných chrámoch.

Báseň a ani hudba teda evidentne nevznikli v goralskom prostredí a nemožno ich ani pri najlepšej vôli považovať za autochtónny prvok kultúry goralov, i keď očarujúca podmaňujúca melódia a dojímavý text iste zvádzajú na jej privlastnenie.

Považovať ju však za „goralskú hymnu“ je tak absurdné, ako keby sme si za slovenskú hymnu zvolili čínsku ľudovú melódiu s maďarským textom, lebo v ňom básnik úprimne poľutoval Slovákov.

Je preto nepochopiteľné, že práve ľudia, ktorí o sebe vyhlasujú, že ich hlavným cieľom je zachovanie tradičnej goralskej kultúry, ju práve takýmto spôsobom vytláčajú a nahradzujú niečím umelým, čo so skutočnými hodnotami a umením obyvateľstva slovensko-poľského pohraničia nemá nič spoločné.